Pieniny

Prieskum založený na informáciách z internetu či Google Earth mi našepkával, že Pieninský národný park by mohol byť zážitkom pre oko aj dušu a navyše som potreboval vypadnúť niekam von z rušnej civilizácie. Predstavoval som si kraj chudobný na hmotné statky a bohatý na prírodné krásy a pamiatky. Cesta do Popradu je pohodlná, 80% tvorí diaľnica, horšie to začalo byť keď sme sa dostali za Kežmarok, smer Spišská Belá. Kvalita ciest rapídne klesala, krása prírody a scenérie prudko stúpala. Priesmyk Magurské sedlo preveril moju technickú šoférsku zdatnosť a vyvolal spomienky na cestu do Banskej Štiavnice, kde to bolo podobne cik-cakovité. Pri zaradenej dvojke-trojke však bol čas aspoň na vnímanie zalesnených kopcov či malebných lúk a kotlín. Tatry, spolovice zasnežené, sa vynímali vľavo a pohľad na ne vo mne vždy vyvolali úctu. Cesta zo sedla napriek katastrofálnej vozovke malo aspoň výhodu v šetrení paliva, kedže stačilo zviesť sa pár kilometrov iba na neutrále. Po zídení do doliny tvorí väčšie osídlenie Spišská Stará Ves a za ňou, popri toku Dunajca ktorý tvorí slovensko-poľskú hranicu, je človek už na prahu Pieninského národného parku. Bránu tvorí obec Červený Kláštor, kde som aj našiel ubytovanie na vysokej úrovni. Samotná obec je pekná, celkovo obce v okolí prekvapili čulým stavebným ruchom - všade rozostavené veľké rodinné domy, pred bránami drahé autá. To ma prekvapilo. Hneď cez plytký Dunajec je na druhej strane dedinka, ktorej názov nechcem skomoliť. Bola tiež upravená a čistá, s dominantným moderným veľkým kostolom. Cez rieku vedie vysutá lávka pre peších. Aby som dokreslil atmosféru obce, musím spomenúť aj Kláštor samotný, ktorý ma však dosť sklamal, zámok v reále nie je príliš zachovaný. Hneď pri zámku už začína turistická cesta do národného parku. Na poľskej strane sa oplatí previesť sa pár kilometrov k zámku Niedzica, či okolo priehrady k zrúcanine Czorsztyn. Samozrejme dominantu tvorí súvŕšie Tri koruny, ktoré sú vidno zďaleka. Na opačnú stranu bol pekný pohľad aj na Tatry čnejúce na obzore. Odporúčam splav plťami, ktoré ponúka miestny penzión a pre odvážnejších aj kanoe ci rafting. Dunajec bol miestami plytký pol metra, ale splav až k miestu kde rieka opúšťa naše územie , dlhé asi 11 km, je zážitkom ktorý treba absolvovať. Divá príroda, kolmé steny prevyšujúce tok rieky aj pár sto metrov, pltníci oblečení v goralskom kroji. Trvá to cca 1,5 hodiny ale určite sa nenudíte. Máte chuť privrieť oči a len tak vnímať zvuky rieky a lesa. Cesta nazad do obce je peknou prechádzkou, ak zvolíte pešibus. Trvá to cca 2,5 hodiny a ešte raz si môžete z brehu prezrieť to čo ste videli na rieke. Ďaľším pre mňa pekným zážitkom bol trip do Starej Ľubovne, kde na dvadsať kilometrovej ceste nájdete iba jednu dedinku a minie Vás zopár áut. Scenéria úplne úžasná - polia, lúky, lesy, všade odtiene zelenej. Rozbitá cesta k tomu úplne patrí a vlastne budí dojem že tam ani nemá byť. Pre tých ktorým sa stane to čo mne, že potrebujete „cash" v peňaženke, radím absolvovať cestu do St.Ľubovne, aj kvôli cashu, aj kvôli krásnej podívanej. V Spišskej Starej Vsi totiž na smolu akurát bankomat nefungoval a mohol som si vybrať, či Spišská Belá vzdialená 35 km alebo St.Ľubovňa. A dobre som si vybral J Človek by vydržal v tomto kraji len tak vylehovať aj týždeň a bol by to skvelý relax. Kľud, krásna príroda, milí ľudia. Určite sa tam ešte vrátim.