V závere blogu som konštatoval: „Teraz už stačí iba zhasnúť svetlo a zamknúť dvere. Vždy som stál na strane oponentov Mečiara a HZDS, jeho príbeh je však poučný aj pre nich, pre viaceré dnešné strany a ich lídrov.“ Netušil som v tej chvíli (a si málokto), že ani nie o 2,5 roka budem písať identický blog o strane, ktorá sa zaslúžila o úplné presmerovanie krajiny a bola HZDS najväčším rivalom – SDKÚ – DS.
Nemienim tu popisovať nejakú historickú exkurziu, ale musím spomenúť zopár míľnikov, ktoré stranu sprevádzali. Vo voľbách v roku 1998 zoskupenie SDK získalo 26,3% hlasov voličov a kedže jej rivalovi HZDS sa zložiť vládu nepodarilo, urobila tak úspešne ona. Bolo to obdobie veľkých zmien, vo vnútri Slovenska aj mimo jeho hraníc. Slovensko úspešne pod vedením SDK zmazalo manko v prístupových rokovaniach o vstupe do EÚ a dokázalo na pohľad nemožné. Nebolo to však bez chýb, čo „ocenili“ voliči v roku 2002. SDKÚ získala 15,1% hlasov voličov, čo bolo o 4,5% menej ako HZDS, ale opäť zostavovala vládu práve SDKÚ. Strana ale bola stále de facto na vrchole síl, čo prezentovala pokusom uspieť v prezidentských voľbách v roku 2004 s Eduardom Kukanom. Ten však skončil až tretí napriek zisku 22%, pričom od druhého kola ho delilo 4 tisíc hlasov... O ďalšie 4 roky sa už strane zostaviť vládu nepodarilo. Napriek slabým prognózam v prieskumoch to nakoniec veľa voličov SDKÚ „hodilo“ a zisk 18,4% bol viac než solídny. Keby na opačnom spektre nevyrástol nový súper – SMER-SD. Prezidentské voľby 2009 a opäť vlastný kandidát – Iveta Radičová. Tá postúpila do 2. kola kde získala takmer milión hlasov, ale na Gašparoviča to nestačilo. Po štyroch rokoch vlády SMERu, a tiež aj z dôvodu že stredopravý volič nemal príliš na výber, získala strana vo voľbách 2010 až 15,4% hlasov.
Do čela vlády sa postavila obľúbená Radičová a vyzeralo to, že na rozdiel od HZDS táto strana má istý potenciál sa meniť a prežiť dlhšie obdobie. Keby... boli veci iné ako vyzerali. Rozpory vnútri, (iná osoba na poste premiéra a predsedu strany) a neústupnosť SaS doviedli krajinu k predčasným voľbám už o dva roky. Tam logicky voliči nenechali nič na náhodu a strane to zrátali – získala iba 6,09%. Potom to už išlo z kopca. Odchod osobností ako Dzurinda či Mikloš to len podčiarkol. Stranu opustili viacerí, od roku 2012 sa stal predsedom strany Frešo. Ten dosiahol osobný úspech vo voľbách do VÚC v roku 2013 v Bratislavskom kraji a získal post župana, ale SDKÚ ako celok získalo len niekoľko % postov. Od októbra 2014 strana už v žiadnom prieskume neprekročila hranicu 5% a vlani sa odhady pohybovali okolo 2,5%. Kampaň pred voľbami v tomto roku, sa niesla v duchu straty akejkoľvek súdnosti, keď niektoré bilboardy hlásali „iba ja zastavím Fica“... Zisk 0,26% bol však napriek tomu zdrvujúci a vlastne povedal, že táto strana už nikoho nezaujíma. SDKÚ už teda zrejme navždy ostane len v učebniciach dejepisu. Spravila pre Slovensko veľa, pre seba však nedokázala spraviť dosť.
