Je Nemecko predurčené vládnuť Európe?

Autor: daniel moško | 11.2.2012 o 10:00 | (upravené 11.2.2012 o 15:47) Karma článku: 7,29 | Prečítané:  4108x

Kto dnes ťahá za nitky v rámci Európy či v ekonomike tak aj v politike, kto je jedničkou kontinentu a aká bola história tohto národa? Pozrime sa najprv na historické pozadie obyvateľov územia dnešného Nemecka a potom na súčasnú geopolitickú situáciu.

 

Začiatky Germánov

Z Germánskych kmeňov sa sformovali dnešní Angličania, Flámi, Holanďania, Nemci, Islanďania, Faerčania, Nóri, Dáni a Švédi. Už koncom 2.storočia p.n.l. migrujúce kmene napadli Galiu, Itáliu a Španielsko, čo nakoniec viedlo k vojenským stretom s armádou Rímskej republiky. Niektorým germánskym kmeňom sa často dáva vina za pád Ríma, Germáni ale neboli iba útočníci voči upadajúcej ríši, ale sa aj zapojili do obrany území ktoré už centrálne vláda nebola schopná spravovať. Niektorí germáni vystúpali dosť vysoko v armádnej hierarchii, príkladom je Odoaker, ktorý zosadil Romula Augusta. Kdeže si rímsky cisári časom najímali celé kmeňové skupiny a ich vodcov ako vojenských dôstojníkov, pomoc s obranou sa časom menila v správu a nakonec vo vládu, ktorá síce fungovala v rámci hraníc provincií, ale pod germánskou vládou.

Rozloženie germánských kmeňov začiatkom nášho letopočtu

9. - 18.storočie

Na území dnešného Nemecka bola prvým štátným útvarom Východofranská ríša, ktorá vznikla rozpadom Franskej ríše v roku 843. Germánska Východofranská ríša bola trochu odlišná od romanizovanej Západofranskej ríše. Bola z väčšej časti položená mimo antické Imperum Romanum a jej podobu jej vtlačili najmä sebavedomé kmene a kmeňoví vojvodovia. Táto vlastnosť sa výrazne tiahne celými nemeckými dejinami. Nástupom Saskej dynastie v roku 919 začíname hovorit o Nemeckom kráľovstve. Nemecké kráľovstvo tvorilo od roku 962 jadro tzv. Rímskonemeckej ríše a zaniklo spolu s touto ríšou v roku 1806.

Rozdelenie Franskej ríše v roku 843

Ďaľšími štátoprávnymi celkami na tomto území bola v rokoch cca 1250 - 1512/1519 Svätá Rímska ríša a od obdobia 1512/1519 do roku 1806 Svätá rímska ríša nemeckého národa. Vládcovia mali titul kráľ alebo cisár (Rímskej ríše/Svätej rímskej ríše a pod.). Roku 1648 Rímsko-nemecká ríša stratila Švajčiarsko, Nizozemsko, Alsasko a väčšinu Talianska, a stala sa už len formálnou konfederáciou vtedy asi 300 samostatných štátov. Svätá rímska ríša nemeckého národa mala však po celý stredovek univerzalistické, nadnárodné ašpirácie a tak bolo aj chápané v cudzine. Nebolo ani štátom čisto nemeckým, pretože vedľa Nemcov v ňom žili aj Francúzi, Taliani, Holanďania, Dáni, Česi, Slovinci či Lužickí Srbi. Napriek tomu je prevažujúci nemecký charakter ríše nepopierateľný.

11. až 19.storočie

19.storočie

Na území Nemecka v období 19. storočia sa nachádzali len malé kniežatstvá, ktoré boli pod nadvládou Rakúska a boli začlenené do Nemeckého spolku. Najmocnejším kniežatstvom sa stalo Prusko, ktoré sa i ujalo vedenia v pokusoch o zjednotenie jednotlivých kniežatstiev do silnej nemeckej ríše. V Prusku sa rodil plán zjednotenia Nemecka, a preto dala pruská vláda vo februári roku 1860 pokyn na posílenie armády a jej modernizáciu. Túto skutočnosť Prusko zakrývalo pred Rakúskom pod zámienkou zvyšovania bojaschopnosti armády. Vedenia boja proti Rakúsku sa ujal nemecký kancelár Otto von Bismarck, ktorý bol predsedom pruskej a neskôr nemeckej vlády v období 1862-1890. Pruské vojny za zjednotenie Nemecka: už v roku 1864 zaútočilo Prusko a Rakúsko proti Dánsku a výsledkom tejto vojny bolo pripojenie Šlezvicka a Holštínska k nemeckým zemiam.

1815-1866

V roku 1866 už Prusy zabudli na svojich bývalých spojencov-vystúpili z nemeckého spolku a vyhlásilo Holštínsko za svoje územie. Nasledovalo vyhlásenie vojny Rakúskom. Na pruskej strane bojovali severonemecké drobné štáty a Taliansko, na rakúskej strane Bavorsko, Württembersko, Bádensko, Hesensko, Sasko, Hannoversko. Pruské a rakúske vojská sa stretli v Sadovej pri Hradci Králové. Rakúske vojská zažili tvrdú porážku a Rakúsko stratilo Holštínsko a Benátsko. Rakúsko tiež stratilo vplyv v nemeckých kniežatstvách a muselo súhlasiť s rozpustením Nemeckého spolku. Nemecké štáty, ktoré sa pripojili vo vojne na stranu Rakúska boli donútené podpísať nerovnú spojeneckú zmluvu a boli anektované Pruskom. Proti zjednoteniu Nemecka sa z európskych mocností už účinne stavalo len Francúzsko. To sa nemohlo nečinne prizerať ako mu na východných hraniciach rastie konkurent a v roku 1870 Prusku vyhlásilo vojnu. Keď Prusy porazili Francúzov 2. a 4. septembra pri Sedane a Métach, vo Francúzsku padlo cisárstvo a bola nastolená buržoázna republika. 18.1.1871 bolo vyhlásené Nemecké cisárstvo v Zrkadlovej sieni vo Versailles. Na jeho čelo bol dosadený pruský kráľ Wilhelm I.

1871.PNG

Silné postavenie bolo pririeknuté Prusku, ktoré tvorilo v novom štáte dve tretiny rozlohy aj obyvateľstva. V zahraničnej politike bolo prioritou zachovanie rovnováhy veľmocí. Nemecko se po víťazstve nad Francúzskom stalo najsilneším štátom na kontinente, čím vzbudilo obavy u svojin susedov. Bissmarck svojou obratnou diplomaciiou vybudoval spojenecký systém, kterého cieľom bolo udrží Francúzsko na dištanc - dohoda mezi Nemeckom, Ruskom a Rakúsko-Uhorskom. Šesť rokov nato vznikol dvojspolok s Rakúsko-Uhorskom pre prípad útoku Ruska. V roku 1888 začala Nemecká koloniálna expanzia vo Východnej Ázii a v Tichomorí, čo viedlo k diplomatickému stretu s Britániou, Ruskom, Japonskom a USA. Svet už bol koloniálne rozdelený a Nemecko len ťažko hľadalo nové teritóriá. Preto v roku 1898 započal program výstavby nemeckého vojnového loďstva - to však predstavovalo priamu hrozbu britskej námornej hegemónii.

20.storočie

Jazykové pomery

Iba 43 rokov stačilo Nemecku na to, aby od svojho ustanovenia v roku 1871 vzrástlo na takú mocnosť, ktorá bola schopná bojovať naraz s ostatnými dovtedajšími mocnosťami naraz. Prvá svetová vojna bola odrazom nastupujúceho expanzívneho dynamizmu Nemecka a upadajúcej sily Francúzska a Británie, ďalej bola spôsobená zložitým súžitím národov v Rakúsko-Uhorsku, ruskou agresívnou politikou na Balkáne a unáhlenými stanovovaniami ultimát spojených s mobilizáciou. Po boku Nemecka bojovalo Rakúsko-Uhorsko, Bulharsko a Osmanská ríša - proti Francúzsko, Veľká Británia, Rusko, Taliansko, Belgicko, Srbsko a iné menšie štáty. Na západe bojovalo Nemecko vo vyčerpávajúcej zákopovej bitke proti Francúzsku a Británii, na východe sa podarilo odraziť Rusov, čo mimo iné privodilo jeho zrútenie v roku 1917. Vstup USA do vojny v roku 1917, znamenalo rozhodujúcií bod obratu vo vývoji vojny v neprospech Nemecka.

Mitteleuropa

Práve v tomto vojnovom období uzrelo svetlo sveta geopolitická koncepcia Friedricha Naumanna v rámci jeho diela „Mitteleuropa" - ktoré sa stalo v tom čase knižným bestsellerom. Autorovou vidinou bolo spojenie štátov, ktoré nepatrili ani k k britsko-francúzskej aliancii na západe, ani k sfére vplyvu Ruskej ríše. Podstatou jeho návrhu bolo čo najužšie spojenie Nemeckej ríše s dualistickou Rakúsko-Uhorskou monarchiou a jej následné pohltenie. Pozornosť venoval prekážkam, ktoré sťažovali dosiahnutie cieľa - v ceste stála minulosť - veď v 18. a 19. storočí sa v prusko-rakúskych vzťahoch vyskytovali spory a konflikty omnoho častejšie než vzájomná spolupráca. Rakúsko-Uhorsko bolo starým štátnym útvarom so sklonmi k rozdrobeniu celku, zatiaľ čo zjednotené Nemecko bolo dieťaťom 19. storočia s rastúcou centralizáciou; národná myšlienka zohrala zjednocujúcu úlohu v Nemecku a rozkladnú funkciu v habsburskej monarchii. Vytvorenie funkčnej Strednej Európy bola ťažká úloha pre celú generáciu.  Naumann navrhoval v rámci únie zhodné vojenské zákony a vzájomné prepojenie vojenských velení. Predpokladal vytvorenie spoločného výboru pre zahraničnú politiku a spoločné rady pre železnice, pre výrobu a rozvod elektriny. Mala sa presadiť spoločná mena, zhodné bankovné a obchodné právo, jednotné miery a váhy, zhodné colné tarify a spoločné vyberanie ciel. Na odbornej úrovni chcel vytvárať jednotný „hospodársky štát", jednotný „vojenský štát" a stredoeurópsky „hospodársky národ". Stredná Európa mala byť v jadre nemecká ale harmónia medzi národmi v tomto celku mohla nastať iba vtedy, ak Nemci prejavia dostatok úcty k susedným jazykom a národom, ktoré väčšinovo podceňovali. Medzi nenemeckými národmi zaujímali prvé miesta Maďari a Česi. Z Naumannovej koncepcie vyrástli dve odlišné línie myslenia - teória a politika nemeckého nacizmu a vízia jednotnej európskej únie.

1920.PNG

 

Po vojne bola nastolená v Nemecku parlamentná republika. Vo Versailles medzitým prebiehala mierová konferencia - Nemecko se v nej muselo vzdať Alsaska a Lotrinska, území okolo miest Eupen a Malmédy, Severného Šlezvicka, Hlučínska a mesta Memel. Obnovené Poľsko získalo Poznaňsko, Západné Prusko a časť Horného Sliezska. Všetky nemecké kolónie boli odovzdané víťazným spojencom. Porýnie bolo demilitarizované a priemyselne významné Sársko bolo na dalších 15 rokov zverené do správy spojencov. Nemecko muselo platiť vojenské reparácie. Tieto ponižujúce mierové podmienky spustili vlnu nevôle po celej zemi, čím bol nový demokratický režim vážne oslabený. Krach na newyorskej burze v roku 1929 znamenal začiatok veľkej hospodárskej krízi, kterého dopad pocítilo aj Nemecko - hospodárska situácia krajiny rýchlo upadala. Vzrastajúce vnútorné napätie pripravilo živnú pôdu pre rozmach rôznych extrémistických hnutí, predevšetkým komunistov (KPD) a nacionálnych socialistov (NSDAP). Po nástupe Hitlera Nemecko postupne likvidovalo jednotlivé ustanovenia Versaillského mieru a púhych 21 rokov po 1.svetovej vojne sa dokázalo zotaviť tak, že 1.9.1939 rozpútalo 2. svetovú vojnu útokom na Poľsko.

1944.PNG

Okolnosti 2.svetovej vojny by príliš predĺžili tento článok a tak sa skokom ocitneme na jej konci - po druhej svetovej vojne bolo Nemecko rozdelené do štyroch okupačných zón - sovietskej, americkej, britskej a francúzskej. Hlavné mesto Berlín bolo rozdelené do štyroch sektorov. Každá z okupačných mocností uskutočňovala vo svojej okupačnej zóne vlastné predstavy, ako naložiť s porazeným Nemeckom. Územie na východ od Odry a Nisy odovzdal Sovietsky zväz pod správu Poľsku, čo USA, Spojené kráľovstvo a Francúzsko uznali až dodatočne.  Spor medzi Spojenými štátmi, Veľkou Britániou a Francúzskom na jednej strane a Sovietskym zväzom na strane druhej urýchlil vznik dvoch nemeckých štátov - Spolkovej republiky Nemecko a Nemeckej demokratickej republiky.

1950.PNG

 

Spolková republika Nemecko smerovala svoju zahraničnou politikou k integrácii do západného spojeneckého a hospodárskeho systému. V roku 1955 získala Spolková republika Nemecko postavenie suverénneho štátu a stala sa členom Severoatlantickej aliancie (NATO) a Západoeurópskej únie. Zmluvou z 1. júla 1990 o vytvorení menovej, hospodárskej a sociálnej únie medzi oboma nemeckými štátmi bola splnená dôležitá vnútorná podmienka pre znovu zjednotenie Nemecka. Dňa 3. októbra 1990 pristúpila Nemecká demokratická republika k Spolkovej republike Nemecko (podľa odseku 23 Základného zákona). Zahraničnopolitické podmienky znovu zjednotenia boli vyriešené 12. septembra 1990 v Moskve na konferencii "dva plus štyri", na ktoré sa zišli ministri zahraničia Spojených štátov,  Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie, Francúzska a oboch Nemeckých štátov. Na konferencii sa Nemecko zaviazalo rešpektovať nemecko-poľskú hranicu na Odre a Nise a od víťazných  mocností dostalo neobmedzenú štátnu suverenitu, s výnimkou vlastníctva a vývoja zbraní hromadného ničenia.

sndndr.PNG

 

Súčasné reálie a možný vývoj

Francúzsko - najväčší Nemecký sok - dosiahlo posledné veľké víťazstvo (a vzápätí aj porážku) pod vedením Napoleona začiatkom 19.storočia. Odvtedy ale táto mocnosť skôr ťažila zo svojej historickej slávy - prehratá vojna s Pruskom v roku 1870, nie veľmi presvedčivé pôsobenie v 1.svetovej vojne a úplný kolaps a nulový odpor na začiatku 2.svetovej vojny spôsobili, že Spojené štáty ani neplánovali prizvať (po právu) Francúzov medzi tie štáty ktoré mali rozhodnúť o povojnovej mape Európy. Pridelenie niektorých zón Nemecka do správy Francúzska sa udialo až na nástojčenie Britov. Ale slabosť Francúzska sa prejavila vzápätí počas chaotických strát svojich kolónií a po pokuse o vojenské dobrodružstvo pri napadnutí Egypta Izraelom, kedy USA jasne ukázali (a spolu s nimi aj Britom), kde je ich nové miesto. Francúzi vedeli, že Nemecko musí byť rozdrobené a oslabené a ak má niekedy dvihnúť hlavu, tak iba v rámci po vojne sa formujúcej európskej integrácie, najprv vo forme ESUO a následne v ďaľších medzistupňoch až po vznik EÚ. Paradoxné je, že po zjednotení vnútorného Nemecka v roku 1990 stačilo tomuto štátu 20 rokov nato, aby úplne ovládlo tú úniu, v ktorej malo ostať navždy zviazané - a začína pomaly presadzovať vlastné pravidlá hry. Ako už tretí raz v dejinách behom posledných cca 140 rokov (80.roky 19.storočia, 30.roky 20.storočia a následne práve prebiehajúce desaťročie) Nemecko striaslo jarmo rozdrobenosti a slabosti a je opäť na výslní. Nemecká buldočia povaha, vytrvalosť a ťah na bránu opäť slávi úspech.

V rámci kontinentu už neexistuje štát, ktorý by mohol s Nemeckom súperiť. Británia nikdy nebola súčasťou kontinentu a aj súčasná britská vláda pokračuje vo vymedzovaní sa voči EÚ a aj keď nechce ostať úplne bokom, rozhodne sa nemieni nechať zavliecť príliš hlboko do integrácie. Rusko je príliš ďaleko a tak viac menej celý zvyšok EÚ sa stáva akousi ekonomickou Mitteleuropou. Navyše sú isté informácie o zbližovaní Nemecka a Ruska - Rusko by mohlo ponúknuť Nemecku bývalé Východné Prusko (dnes enkláva Kaliningrad) a Nemci by Rusom nechali voľnú ruku v Pobaltí.

Z 502 miliónov obyvateľov EÚ tvoria Nemci v Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku, Taliansku, Belgicku, Holandsku, Luxembursku, Poľsku (aby som vymenoval len tie s výskytom aspoň 100 tisíc nemecky hovoriacich obyvateľov) okolo 90 miliónov, čo je 18% podiel. Keď vezmeme, že v EÚ existuje oficiálne ešte ďaľších 22 jazykov a asi 50 jazykových skupín celkovo, tak je to ohromný podiel pre jeden národ.

Nie som toho názoru, že by v blízkej budúcnosti hrozila nejaká územná expanzia Nemecka. Toto by hrozilo iba za splnenia určitých podmienok - zväčšujúci sa rozvrat v okolitých štátoch EÚ, destabilizácia hraníc Nemecka a existencia vlády takého typu, ktorá by mala snahu „ochraňovať" svojich etnických spoluobčanov v okolitých štátoch (volksdeutsch). Pritom od čias keď na území Česka či Poľska žila populácia Nemcov tvoriaca tretinu obyvateľstva prešlo len cca 65 rokov, čo nevylučuje možnosť územných nárokov. Expanzia, ktorá ale určite prebiehať bude a už aj prebieha, bude ekonomického charakteru. Nemecko je krajina na ktorú sa upierajú oči všetkých - keď si vezmeme vyhlásenie poľského predstaviteľa že „sa viac bojí nečinnosti Nemecka ako jeho aktivity", prípadne vyhlásenie Sarkozyho že „sa zo všetkých síl snaží prebudovať Francúzsky systém na taký ktorý funguje - teda nemecký" sú veľavravné, pretože vyšli z úst predstaviteľov krajín, ktorí boli stáročia s Nemeckom či Pruskom vo vojnových konfliktoch a ťahali za kratší koniec. Nemecko teda nepotrebuje nevyhnutne anexiu krajín s ich súkmeňovcami, aj keď  úvahy typu spojenia nemeckého Švajčiarska či Rakúska s Nemeckom je pre mňa osobne úplne legitímne. Chcel by som vidieť Francúzov, tvoriacich väčšinu v 3 krajinách, že by sa neusilovali o zjednotenie. Keď to vezmeme čisto vecne, nevidím rozdiel v spojení NSR a NDR a terajšieho Nemecka a Rakúska. Aj v jednom aj v druhom prípade sa jednalo o spojenie dvoch suverénnych štátov, v tom prvom prípade dokonca s veľmi odlišným ideologickým základom. Že je v Rakúskej ústave článok zakazujúci zjednotenie s Nemeckom? Aj to sa dá zmeniť ústavnou cestou, stačí aby prišla k moci vláda majúca ústavnú väčšinu a tento zákon zrušiť. Niekto mi povie že netreba nijaké zlučovanie štátov, keď máme EÚ, Schengen, Euro... ale nie je to to isté. Dám ešte jeden príklad. Predstavte si že územie Slovenska tvoria 3 štáty, v dvoch z nich tvoria Slováci 90% väčšinu, v treťom  majú 60% podiel (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko). Isto sa dá predpokladať že budú mať nadštandardné vzťahy, ale nie je logickejšie, ekonomickejšie spravovať takto etnicky homogénne územie jednou centrálnou vládou? Takto spojené Nemecko by bolo ešte silnejšie, a ak by sa poučilo z minulosti a nesnažilo sa o vojenskú expanziu ale o ekonomickú spoluprácu (Nemecko potrebuje trh EÚ), prospelo by to celej Európe. Je tu ešte jeden moment ktorý stojí v ceste spojeniu európskych Nemcov - USA. Pokiaľ tieto budú schopné udržiavať svoje armády a základne v Európe, nedovolia Nemecku postaviť sa viac na nohy. V súčasnosti je zrejmé, že USA potrebujú investovať zdroje a sily do juhovýchodnej Ázie a sčasti opustiť Stredný Východ a celkom určite Európu. Ak do toho zahrnieme aj víziu zoštíhlenia US armády, jej prítomnosť sa možno časom stane v Európe symbolická. Až vtedy podľa môjho názoru bude môcť Nemecko prejaviť svoju vojenskú silu, ak tam pravdaže bude typ vlády ktorý bude toto preferovať. V tom momente nebude v Európe sily ktorá by tomu zabránila. A Európa potrebuje mať svoju vojenskú moc, a pre kontinent bude lepšie, ak bude velená zo samotnej Európy (nech už to bude ktokoľvek), než z NATO, teda USA. V každom prípade ale na realizáciu akejsi Mitteleuropy postačí aj mäkká moc - ak niektoré krajiny (a hlavne menšie štáty strednej a východnej Európy) pristanú na ekonomické pravidlá veľkého suseda, časom môže prísť na pretras aj nejaká forma únie, pričom v tomto type únie na rozdiel od EÚ bude oveľa jednoznačnejšie jasné, kto je tu hegemón a zúčastnené štáty si toho budú vopred a dobrovoľne vedomé. História tak dokončí jeden ucelený okruh a tie územia, ktoré boli pred 100 rokmi nemecké, sa opäť vrátia do nemeckej sféry vplyvu.

Informácie a obrázky pre kapitoly "Začiatky Germánov, 9.-18.storočie, 19.storočie, 20.storočie zo zdroja http://de.wikipedia.org/wiki/Deutschland

Informácie pre kapitolu "Mitteleuropa" zo zdroja Friedrich Naumann - Mitteleuropa

Kapitola "Súčasné reálie..." - vlastná koncepcia

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?